V januári oslávi deväťdesiat rokov. Doteraz prežil toho mnoho. Stal sa kňazom, hral blázna, aby neprezradil druhých a zachránil seba. Vo Vatikánskom rozhlase pripravoval veľmi počúvané relácie pre mladých. Bol provinciálnym predstaveným saleziánov na Slovensku. Privítal nás s úsmevom na tvári, nie so zatrpknutím, jednoducho, nie vznešene, ako by si mohol nárokovať. Ešte aj teraz je v kňazskej službe u sestier Svätého kríža v Cerovej. Salezián Ernest Macák.

V januári oslávi deväťdesiat rokov. Doteraz prežil toho mnoho. Stal sa kňazom, hral blázna, aby neprezradil druhých a zachránil seba. Vo Vatikánskom rozhlase pripravoval veľmi počúvané relácie pre mladých. Bol provinciálnym predstaveným saleziánov na Slovensku. Privítal nás s úsmevom na tvári, nie so zatrpknutím, jednoducho, nie vznešene, ako by si mohol nárokovať, ešte aj teraz v kňazskej službe u sestier Svätého Kríža v Cerovej. Salezián Ernest Macák.

 Ako sa máte, požehnaný medzi ženami?
Ako chudobný človek v bohatom meste. Keď je už človek starší, neostáva mu nič inšie, len aby pomáhal. Som tu, aby som slúžil sväté omše pre sestričky. Dokončil som zrejme svôj posledný rukopis. Modlím sa, čítam a očakávam sestru smrť. Čo mám robiť? (Úsmev)

 O čom tá kniha je?
Dal som jej nadpis: Všetko je milosť a dar. Je to snaha napísať všetko, čo som doteraz nestihol alebo nedopísal. Neviem, či sa to podarilo. Vo vydavateľstve knižku nakoniec nazvali: Bože, oplatilo sa mi žiť!

 Je to také zhrnutie predchádzajúcich diel?
Možno je to zrhnutie, možno posledný pohľad na život. Čím mám viac rokov, tým viac sa ten pohľad prehlbuje.

 Predchádzajúce rukopisy ste ukrývali v čase neslobody pod škridlami. Tento vznikol už na slobode. Nemohli ešte nejaké listy ostať ukryté?
To neviem, či netrčí ešte nejaký rukopis v podolíneckom kláštore. Rukopisy som nemohol mať pri sebe. Mohli by ma obviniť zo špionáže a nasadiť mi toľko rokov, koľko by sa im zapáčilo. Našiel som jedno brvno na povale, po ktorom som sa dosť rýchlo vyšplhal hore. Ukryl som tam šesť až osem strán rukopisu. S baterkou som sa potom starostlivo pozrel, či tam nesliedi nejaký tajný. Aby som mal istotu.

 Nemali ste pokušenie ísť sa tam znova pozrieť?
Doma vo Vištuku som bol, ale našiel som tam iba veľké fotografie otca a matky, keď boli novomanželia. Tiež moju maturitnú fotografiu z Malaciek a bratovu maturitnú z Kláštora pod Znievom. Ešte sa chcem do Vištuku raz vrátiť, možnože niečo nájdem. Keď nie, veď sú aj budúce pokolenia, nech sa potrápia. (Úsmev)

 RODINA: Ako prvý som mal ostať na poliach

Boli ste v rodine dvaja kňazi. Nezvyklé na tú dobu.
Rodinná politika vtedy bola taká, že prvý syn mal ostať na poliach. Štúdium bolo vylúčené. Druhý syn sa ešte mohol dať na remeslo, ak bolo treba. Otec bol veľmi nadaný a chcel byť viac ako roľníkom, bol však prvý. Musel ostať na poliach. Bolo mu to veľmi lúto a povedal mi: Keď to môj otec nepovolil mne, ja to povolím. A vzdal sa dedičného pravidla. Brat chodil do meštianky v Modre, mohol byť z neho malý úradníček alebo poslíček. Po dvoch rokoch štúdia prišiel a hovorí: Tatíčko, aj ja by som chcel do Šaštína za Ernestom. Otec ho mal podľa tradície nechať na poliach. No povedal: „Chlapče, aj by som ťa potreboval, ale keď chceš, choď.“

 Mali ste aj ďalších súrodencov?
Tretia bola sestra Marianka. Tá už musela ostať na poliach. Aj ostala a vydala sa. Potom bol ďalší brat, toho dal otec vyučiť za mäsiara. Tomu povedal: „Pozri, ako sa zlepší tvoja situácia, budeš mäsiarom!“ Vo Vištuku sa mäso sekalo len v sobotu poobede a v nedeľu ráno. Celý týždeň sa dohadoval mäsiar s gazdami, či by niečo mal, a vyhliadal si mäso. Posledná Jožka sa vyučila v učiteľskom ústave v Modre za učiteľku.

Do Šaštína ste prišli po dvoch rokoch gymnázia v Trnave.
Saleziáni v ňom mali privátne gymnázium, na konci každého roku sme chodievali na skúšky ku františkánom do Malaciek. Keď som v pätnástom roku skončil gymnázium, bol v Šaštíne zvyk, že po piatej triede je možnosť vstúpiť do noviciátu. Podal som si žiadosť a Provinciálna rada ma prijala. Noviciát bol v Hronskom Beňadiku.

 Po noviciáte ste išli na asistenciu.
Najprv ma dali na asistenciu do Hronského Beňadika. Mal som 15 novicov, sprevádzal som ich od rána do večera a od večera do rána. Chodieval som s nimi na modlitby, býval s nimi v študovni, keď študovali. No celý rok som trpel únavou a vyčerpanosťou. Jeden rok som vydržal, na druhý ma preložili do Šaštína. Mal to byť odpočinkový rok.

 Bol?
Aj bol, aj nebol. Nemal som veľa práce, učil som latinčinu v štvrtej a piatej triede. Dvanásť hodín dokopy. No bolo to náročné. Takmer na každej hodine som im dal vypracovať domácu úlohu, musel som to opravovať, pripravovať sa na hodiny, skúšať, vysvetľovať. Odpočinku veľa nebolo. Okrem toho mi vtedajší direktor Ján Vizváry dal písať kroniku zo Šaštína pre Saleziánske zvesti. Žiadal ešte ďalšie zviditeľnenie, písať do novín. Na konci druhého roka som bol veľmi ustatý. Vyústilo to do krízy, či mám, alebo nemám saleziánske povolanie, keď nestačím na toto dielo. Preto som prosil provinciála, aby ma ďalší rok preložil do Trnavy, kde bol saleziánom môj strýko Anton Macák. On mi pomohol po saleziánskej aj duchovnej stránke. Kríza sa za rok utíšila a vyriešila.

 VOJNA: Turín bol ako žeravá fakľa

Vaše teologické štúdiá poznačila vojna.
Niektorí chodili na štúdiá do Juhoslávie alebo Slovinska, iní do Talianska. Mňa však inšpektor poslal do Turína. Keď sme prišli, bol asi tri týždňe pokoj. Angličania bomardovali Neaopol, vojenský prístav, ponorky a ostatné vojenské lode. Potom prešli do Turína, kde bola najväčšia talianská automobilová firma FIAT, ktorá začala počas vojny vyrábať ozbrojené autá a tanky. Pri treťom bombardovaní sme boli v protileteckom kryte. Angličania púšťali 300 až 500 kg bomby. Bolo to strašné. Bomba padla na susedný trojposchodový dom, zavŕtala sa tam a vybuchla nad leteckým krytom. Vnútri bolo asi 140 ľudí. Prvú polovicu z nich prikryl výbuch, druhá ostala. Prvá polovica horela, druhá sa nemohla dostať cez tesné okienko von. Celú noc sme chodili po Turíne, Angličania spustili 250 zápalných bômb, Turín bola ako žeravá fakľa. Po meste tiekli potôčky z roztrhnutých vodovodných potrubí.

 Dalo sa pokračovať v štúdiách ďalej?
Školský rok sme skončili provizórne ubytovaní v neďalekom gymnáziu. Ja som ho však neskončil, lebo strava bola veľmi slabá. Talianski spolubratia boli na ňu zvyknutí, oni to zvládli. Z domu som si doniesol šesť veľkých dvojlitrových pohárov plných masti. Aby som si dopĺňal stravu, jedol som pol lyžice ráno, na obed i večer. No organizmus prestal tú masť konzumovať. Jeden Slovinec sa od tejto stravy zbláznil. Naraz si ma direktor zavolal: Počuj, bolo by dobré, keby si nechal štúdiá. Lebo to teraz zo zdravotných dôvodov nejde. Vrátil som sa na Slovensko.

 Napriek mnohým ťažkým situáciám však nastali počas vojny aj mnohé komické.
Kozáci bojovali na koňoch, Nemci s guľometmi si ich na Záhorí počkali a postrieľali ich aj s koňmi. Bolo to v apríli, bolo teplo, kone sa rozkladali. Veliteľstvo nám nakázalo ísť kone pochovávať. Zobrali sme sa štyria, vzali sme lopaty a rýle. Vyhliadli sme si koňa a tesne vedľa neho sme vykopali jamu, že ho potom nejako s rúčkami prevalíme. Horko-ťažko sme toho koňa prevalili do jamy, nespadol však dole nohami, ale dole chrbtom. Kopytá mu trčali von, a my sme nemali sekeru, aby sme ich popretínali. Čo budeme robiť? Vytiahnuť ho nemôžeme. Sekeru nemáme. A tak sme sa medzi poslednými vytratili aj my a nechali sme koňa tak. Nech si to majiteľ tohto pozemku nejako vyrieši, keď tam bude chcieť orať. (Úsmev)

 MODLITBA: Držala ma pri živote

Vyjadrili ste sa, že cez všetko sa dá premodliť. Držala vás modlitba pri živote?
Modlitba bola hlavná sila, ktorá ma neopúšťala. V mnohých okolnostiach som sa dostal do úzkych. Čo mám robiť? Keď sme v Beňadiku zachraňovali gotické okná a strieľali po nás, bolo sa treba modliť skôr, ako som vychádzal hore na rebrík. Nevedeli sme, ako front medzi Nemcami a partizánmi skončí. To všetko sa nedalo prežiť bez modlitby: Pane Ježišu, zmiluj sa nado mňou. Nemal som z ľudských opôr nič. Hovoril som Ježišovi: zmiluj sa nado mnou, ale súčasne som mu neprikazoval, že sa musí zmilovať. Prosil som o silu, aj keby ma zabil granát, aby som sa neprotivil. Iste nebolo by mi to milé takto stratiť život. Mal som iba 26 rokov. Vyšlo to tak, že som nezahynul.

 Nebáli ste sa?
Vďaka modlitbe som cítil odvahu a silu, a to nie som nejaká smelá povaha. Som skôr utiahnutý a bojazlivý. A tu bolo treba nejako tie ťažkosti premáhať, a nedalo sa to nijako inak – iba modlitbou.

 Obrovským zázrakom bol aj váš útek zo sústreďovacieho tábora v Podolínci.
Kláštor bol obkolesený žandármi a do piatej hodiny sme sa mohli pohybovať po dvore, po nej bolo riskantné naň vstúpiť. No vedeli sme aj to, že kedže je zákaz, majú istotu a prechádzajú jeden k druhému, aby si podebatovali. Na múroch bolo elektrické osvetlenie, boli však aj tmavé kútiky, kde sa mohol človek preškriabať. S donom Ľudovítom Sucháňom sme sa rozhodli, že utečieme. Každý deň sme vyčkávali, či sa naskytne príležitosť. Boli to chvíľe napätia, neúspechu, znechutenia. Môžu ťa zastreliť, môžu ťa zavrieť, môžu ťa postaviť pred súd. A predsa...
Ušiel som v októbri. Poď zámienkou, že som voľakde stratil čapicu, som vyšiel na dvor a ukryl sa v tieni. Zohol som sa a hľadal. Pri múre mali vojaci strážnu búdku, nevidel som dnu. Naraz som začul rozhovor, vojak prešiel k inému a rozprávali sa. Srdečne „čarágali“ a „čarágali“. Ako sa však vyškriabať dvojmetrovým múrom a cez metrový ostatný drôt? Boli tam vytrhnuté tehly, vďaka tomu som vyliezol hore. Rukami som stlačil drôty a prešmykol sa pomedzi ne. Ľudvik ma nasledoval. Dostali sme sa von. Bolo treba ešte dať pozor, či pod múrom nesliedi vojak s automatom. Utiekli sme do Žiliny, kde bola jedna pani, ktorú Ľudvik poznal.

 BLÁZNOM: Tá výdrž stála človeka všetko

Neskôr ste trinásť rokov hrali blázna, aby ste nemuseli prezradiť žiadne mená. Ako to vnímate spätne?
Pýtal som sa vyšetrovateľa, koľko rokov môžem dostať. Povedal: Podľa toho, ako budete úprimný. A môžem dostať aj žinku, povraz? Odpovedal: Aj žinka by to mohla byť. To vo mne vzbudilo búrku pudu sebazáchovy. Vo vyšetrovacej väzbe je človek v celkom inej situácii ako vonku. Toto bol jeden dôvod netváriť sa ako normálny. Druhý bol ten, že chceli zo mňa vytĺcť všetko. A ja som týmto ľudom nechcel ublížiť. Chcel som ich zachrániť. Čo keby som sa začal tváriť ako blázon? Nemal som však nijakú školu, ako začať, ako pokračovať. Chcel som vyšetrovateľov prinútiť, aby začali pochybovať a uznali, že mi voľačo je. To chcelo výdrž, výdrž, výdrž. Tá výdrž stála človeka všetko!

 Verili vám?
Mnohokrát ma skúšali. Keď ma z Pezinka prepúšťali do domáceho liečenia, jeden z hlavných vyšetrovateľov v mojej prítomnosti povedal: Zasa jeden skazený život! Videl som, že sa pozerá upriamene na mňa, ako sa tvárim, či sa mi ústa aspoň trochu mykli od smiechu a radosti. Aj keď som bol neskôr v Ríme, stretol som sa s tajnými priamo v Bazilike sv. Petra. Začuli nás, že rozprávame slovenky: Vy ste z Československa? Hneď sa dali s nami do reči. Hovoril som, že som bol chorý na hlavu, a z jedného z nich vyhŕklo: Čo? Ty si bol na hlavu? Veď ti nič nie je. Ostal som ticho, ani som nezareagoval. Bol to útok na psychiku, čakali, že sa napálim, alebo myknem.

 Ako ste sa dostali cez hranice počas komunizmu?
Najprv som bol väznený niekoľko mesiacov v Bratislave v Justičnom paláci, potom ma previezli do nejakej staršej bratislavskej nemocnice. Odtiaľ do Prahy na Pankrác. Tam ma tiež skúšali. Hodili ma do cely, kde na mňa uprene pozeralo šesť očí. Vysmievali sa mi, sácali do mňa. Ako blázon som mal jednu výhodu, kedykoľvek som si zaumienil, mohol som plakať. Sústredil som sa vzadu v hlave na jeden bod a o dve minuty sa hrnuli z mojich očí slzy. Ustavične som plakal. Potom ma vzali na psychiatrickú kliniku do Havlíčkoveho Brodu na štyri mesiace. Tam ma prišli navštíviť prvý raz rodičia.

 Ako sa to podarilo?
Bol tam jeden veľmi tichý chlapec, zdalo sa mi, že nie je blázon. Začal sa mi prihovárať, pýtal sa, či za mnou boli rodičia. Povedal som, že nie. Ak by som chcel, on by im napísal. Ale bol v tom háčik. Viem ja, ako blázon adresu mojich rodičov? Povedal som si: risknem to. Polhodinu som mu diktoval adresu, list potom napísal on. Keď prišla neskôr matka so sestrou, usadili nás do miestnosti a ja som sestre pošepkal: Pozri, či tu nie sú odpočúvacie zariadenia. Sestra mi neskôr povedala: Ja som vtedy zbadala, že tebe nič nie je. Ani im som celý čas nemohol prezradiť, že to hrám. Liečili ma tam elektrošokmi, dostal som ich tridsaťšesť.

 Vyliečili vás?
Nevyliečili ma, lebo som sa nechcel dať. (Úsmev)

 ZA HRANICE: Nedokázal som sa z toho tešiť

Čo bolo ďalej?
Potom ma premiestnili bližšie, do Pezinka, a na otcovu prosbu ma pustili do domáceho ošetrenia. Doma som písal knihu Blázon pre Krista a tiež som ukrýval rukopisy v stodole. Rodičia nič netušili. Ako som sa dostal do zahraničia? Toto bol posledný pokus. Rodičia boli už starí, brat Ľudovít bol v zahraničí. Neuznajú, že rodičia ma nemajú komu dať a nepustia ma do starostlivosti brata? Žiadosť išla až na ministerstvo do Prahy, odtiaľ prišiel súhlas. Len čo prišla odpoveď, povedal som otcovi: Poďme hneď, aby si to nerozmysleli! Myslel som, že ma do poslednej chvíle skúšajú.

 Aký to bol pocit opustiť Slovensko?
Do poslednej chvíle som nevedel, či ma v Marchegu nevyložia a nevrátia späť. Prechádzali sme cez riečku Moravu, cez most a nemal som žiadne potešenie, že som vonku. Vtedy som spoznal, že človek potrebuje psychickú pohodu, aby sa mohol z niečoho tešiť.

 Prešlo dvadsať rokov od pádu komunizmu. Stretli ste sa s ľudmi, ktorí vám ubližovali?
Odkedy som ušiel z Podolínca, nestretol.

 Čo cítite pri pohľade späť?
Nechcem sa chváliť alebo chvastať pre to, čo som dokázal. Svojimi nepriateľmi nepohŕdam. Nestaviam sa do pózy: ale som vám prešiel cez rozum. Najdôležitejšie je, že sa mi podarilo zachrániť stovky ľudí pred väzením. Zachránil som sa aj sám pred 25 rokmi v baniach v Jáchymove.

Don Ernest Macák